Michael Watzke - Môj blog

Koniec školského roka sa blíži, tak som sa rozhodol napísať článok o tom, čo všetko sa udialo. Nie je toho málo, ale ani veľa, no niektoré veci sú na zamyslenie…

Prvá taká vec, na ktorú si spomínam sa stala pri preraďovaní praxe. Uvediem do situácie. študujem odbor Kuchár a v minulom školskom roku som bol zaradený na vykonávanie povinej praxe do reštaurácie Albero, kde si ma po skončení školského roka vyžiadalo vedenie reštaurácie a kolegu z triedy chceli vymeniť. Samozrejme sa v tento školský rok stalo to, že mňa preradili inam a kolega zostal v Albere. Ok, beriem, chyba sa stane. Avšak aby niekto popieral to, čo má napísane pred očami na papieri, to som ešte nevidel. Po štvrť roku som bol preradený späť do reštaurácie Albero. Po zhruba dvoch mesiacoch si ma zavolala hlavná majsterka v škole s tým, že prečo nechodím na prax. Keď som jej povedal, že chodím do Albera, začala histericky vrieskať (ako je to u učiteľov zvykom ) a popierala, že by ma tam niekedy preradila. Na to som teda zavolal šéfkuchárovi, s ktorým predtým telefonovala o mojom preradení. Všetko popierala. Nakoniec sa to vyriešilo tým, že šéfkuchár sa zastavil v škole a vydiskutvovali si to.. Medzi tým padli od šéfkuchára aj otázky “Vy ste j*bnutá, alebo čo?” a im podobné na adresu hlavnej majsterky.

Druhý môj konflikt s učiteľmi nastal, keď bol maturitný týždeň. Väčšina škôl chodí do kina, na branné cvičenia, do divadiel atď, však to asi poznáte. No ale naša nie. Vedenie školy rozhodlo, že sa bude zkultivovávať školský areál, čo zahrňuje okopávanie bežeckej dráhy, ktorá je posypaná antukou. Keď som prišiel do školy a povedal im, že som sem neprišiel na to, aby som si zničil oblečenie v hodnote cca 200€, čo som mal vtedy na sebe to vypuklo. Z jednej strany hukot telocvikára, ktorý sa enormne vzrušoval , z druhej strany pohoršovanie jednej učiteľky, z ďalšej strany inej učiteľky… Ale najväčši gól bol, keď sa ma učiteľka angličtiny spýtala, či som v poriadku a že takéto správanie si vyžaduje psychologickú pomoc. To už som nevydržal a rozosmial sa. Enormne vzrušený telocvikár si zapísal moje meno, dostal som 2 neospravedlnené hodiny a po päť minútovom pobyte v škole som išiel preč….

Iný incident sa stal už so spomínanou učiteľkou angličtiny, čo ihneď, ako vošla do triedy na mňa spustila “Neviem, čo si ty myslíš o učiteľoch na tejto škole a ani to nechcem vedieť, ale aby si vedel, slušnosť je pozdraviť, keď je od teba niekto na pol metra.” Aby som vás uviedol do situácie. Predstavte si, že kráčate s BlueTooth slúchadlom po chodníku, telefonujete, snažíte sa porozumieť problému, ktorý človek na druhej strane hovoru vysvetľuje a meter za vami ide učiteľka. Stihnete sa otočiť, aby ste sa presvedčili, či je tam naozaj príslušník učiteľského zboru, prerušili telefonát, pozdravili ho a potom sa späť vracali k riešeniu problému. A nie, učiteľku meter za mojim chrbtom som naozaj nezaregistroval, nakoľko nemám oči v zadu.

Ďalšia absurdná vec sa stala nedávno. V škole nám oznámili, že máme šmirgľovať lavice. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, keby sme si na začiatku minulého školského roka nekupovali obrusy (samozreme za vlastné peniaze) pre to, aby sme nemali popísané lavice a nemuseli ich šmirgľovať. Keďže štúdium je 50% školy a 50% praxe, ktoré sa menia ob týždeň, v našej triede je počas týždňa praxe iná trieda, ktorá obrusy nepoužíva. Oni si však lavice šmirgľovať nemusia, nakoľko nie sú v škole….

Iná, opäť zaujímavá vec bolo oznámenie, že treba doniesť 2,5€ na nové dvere. Čiastka nie je vysoká, avšak ide o princíp. Spolužiaci kopú do dverí, vylamujú kľučku, búchajú do nich päsťami… Asi si viete predstaviť tie dvere…. Vie sa presne aj ktorí. Ale platiť to musíme všetci. Vie mi povedať niekto, z akého dôvodu mám prispievať na opravu škôd spôsobených vandalizmom a demenciou iných ľudí? Väčšina učiteľov povie klasický dôvod “Lebo ste kolektív”. Tomu však u nás v škole oponujem a aktívne sa do kolektívu nezaraďujem. Zaradiť sa u nás v triede do kolektívu by znamenalo začať sa chovať na úrovni žiaka piateho ročníka základnej školy a to naozaj nepotrebujem. (Česť výnimkám v triede).